Môj ateliér
môj ateliér každé ráno
môj ateliér každé ráno pripravený
môj ateliér každé ráno pripravený a čakajúci
každé ráno pripravený a čakajúci
každé ráno čakajúci, že namaľujem
čakajúci, že namaľujem konečne
že namaľujem konečne svoj úžasný obraz
môj ateliér každé ráno
môj ateliér.
1971
namáčam štetec
do sivých krehkých diaľok
ďalekých diaľok
a maľujem najsamprv tvoje oči
maľujem tvoje oči
tichým podvečerom
uplývajúcim a nenávratným
závratným letom vtáka
maľujem tvoje oči
maľujem tvoje ruky
mäkkým pierkom vtáčích hniezd
prítulným a bezpečným
páliacim slnečným papršlekom
maľujem tvoje ruky
namáčam štetec
do speneného morského príboja
a maľujem tvoje telo
maľujem tvoje telo
vyhladeným mramorom nájdeným na dne mora
drsnou kôrou borovíc
dymom jesenných ohníkov
maľujem tvoje telo
namáčam štetec
do lesklej brázdy zoraného poľa
maľujem tvoje nohy
vlajúcimi volajúcimi cestami
tienistými chodníčkami lesov
maľujem tvoje nohy
maľujem tvoj hlas
zamatovou tmavou nocou
tichým šepotom lístia
osamelou ozvenou krokov
maľujem tvoj hlas
namáčam štetec
do mojich žiarivých očí
a maľujem teba celého
maľujem teba celého
mojimi večnými túžbami
mojou chôdzou
mojím horúcim dychom
mojím každodenným usínaním
maľujem teba celého.
1971
zdá sa to načisto jednoduché
plátna sú opreté
rozmaznávané
nič nevraviace
dokorán otvorené
trasúce sa
vzdávajúce sa
farby sú zoradené v šíkoch
pripravené vystreliť
vtrhnúť na paletu
dostať sa na kožu
pod nechty
biele zinkové
čierne slonové
červené kadmiá
modré kobalty
zelené Paul Veronese
štetce ležia ako bez života
ale len zdanlivo
sú bledé
celé bez seba
našuchorené
pichľavé
hotové vyskočiť
prilepiť sa na prsty
čvachtať sa vo farbách.
1972
Je to vlastne prosté
len sa treba dívať
na stromy
na hviezdy
na vtáky
na ruky
na katedrály
do očí
do plameňov
len treba počúvať
vietor
pieseň
zvony
vlaky
smiech
dážď
plač
len sa treba dotýkať
pier
trávy
vody
piesku
času
kameňov
sochy
jablka
len treba dýchať
vôňu lesov
vôňu bielizne, čo sa suší v záhradách
vôňu ciest po daždi
vôňu vôd
vôňu lesných jahôd
svieže povetrie
a to je možno všetko.
1973
vyšla som o trištvrte na deväť
obloha bola ako vzdialený požiar
smerom k jazeru stále nič
hory temné, presne okontúrované
konečne sa mesiac (lebo išlo o neho)
vyštveral spoza chmár
celý sčervenalý
rýchlo vybehol na oblohu
ale zostal neveselý
bohvie, čo ho zarmútilo
potom visel, svietil nad poľami
akýsi cudzí
krajina zostala temná
ležala pod ním tmavá, celá zarazená
stiahnutá do seba
a on svietil sám sebe
obrovský
pyšno si svietil, celý v zlate
taký divný prepych
1982
Mesiac visel nad ako smola
čiernou krajinou
ako kvapka krvi
tragický, boľavý
ako krvavá rana
alebo nezahojená spomienka
ako doráňané srdce.
Visel celkom cudzí v tej smolnej krajine
nepotrebný, nepochopiteľný predmet
a predsa tam bol
a tam patril
neodmysliteľný
osudový.
1982
na Karadžičovej som na červenú zastavila
cez križovatku pred mojím autom prechádzalo dievča
také obyčajné, nezaujímavé, išlo cez križovatku
ani pekne oblečená nebola, tak dievčensky, aj pleť mala akúsi zlú.
prechádzala tou križovatkou nenáhlivo
akýmsi krásnym plavným krokom
ničoho si nevšímala
nikoho.
len išla tou krásnou chôdzou cez križovatku
v pravej ruke držala dlhú, ešte nerozvitú ružu
so špicatým červeným hrotom.
vznášala sa
len tesne pri tele držala tú dlhú, špicatú ružu
ako kopiju
akoby ňou rozrážala vzduch
akýsi nepriateľský vzduch, ktorým kráčala
krásnou chôdzou cez tú križovatku.
1984
V nedeľu na omši si do lavice vedľa mňa
sadla mníška v čiernom habite, už staršia,
ale pekná v tvári, s tmavými očami. Zaujímavá.
Keď sme si na znak pokoja podávali ruky,
takmer som zhíkla od prekvapenia. Ruka, ktorú
mi podala, bola strašne, ale strašne, neobyčajne,
ukrutne drsná,
taká tvrdá, snáď zrobená,
takú ruku som nikdy nedržala v dlani.
A potom, po celý čas, čo sedela vedľa mňa, mi
tá jej ruka, ten akýsi boľavý dotyk, dotyk takej
drsnej ruky, neschádzal z mysle.
Po svätom prijímaní sa od oltára vracala naspäť do lavice.
So zohnutou hlavou a očami sklopenými
a na hrudi mala položenú ruku.
A tá ruka, čo ležala na jej prsiach, bola biela,
dokonale formovaná, so štíhlymi dlhými prstami,
krásna, krásna tak, že krajšiu by nenamaľoval
ani veľký Bellini.
Tá ruka, ktorej boľavá drsnosť sa mi nezabudnuteľne
vryla do pamäti,
ležala na jej hrudi
ako krehký tajomný kvet.
Dotyky, 2018